Veľa mojim priateľom je známe, že mojimi favoritmi sú kone. Nie sú tak komunikatívne a už vôbec nie prítulné ako psi. Sú to jednoducho kone. Ich osobitosť a neskonalá túžba po spravodlivosti ich predurčila k tomu, že im rozumie čoraz menej ľudí.

Prečítal som si veľa článkov, kde sa niekto spovedal, čo všetko mu dala jazda na koni. Verte mi, minimálne polovica z tých ľudí, čo to písala ani nevedela o čom píše. Možno to počula, alebo chcela byť zaujímavá. [Kun]Zážitky s koňmi sú neopísateľné. Teraz sa niekto pousmeje a bude namietať, že aj ja píšem o týchto zvieratách. Má pravdu, ale môžem vás ubezpečiť, že to čo som napísal, nebolo všetko.

Kvôli koňom som stratil, ale aj získal veľmi veľa. Dá sa povedať, že som pri nich zbohatol a pritom zostal na mizine. Neľutujem toho a práve preto otváram túto stránku. Umožňujem všetkým, komu nie je ľahostajný osud týchto zvierat, aby sa zapojili. Sľubujem, že zverejním všetko, čo bude od srdca. Pociťujem potrebu to spraviť najmä kvôli Tolekovi.

Na Slovensku, ako je známe, už nie je ani 10 000 koní. Všetci "odborníci" sa zhodli v názore, že je to spôsobené transformáciou ekonomiky a nedostatočným záujmom o chov týchto zvierat. Ja som presvedčený o opaku. Kone vždy doplácali na rôzne transformácie. Či to boli vojny, alebo špinavé obchody. Je pravdou, že kone si na seba nevedia zarobiť, keď nejde o život. A kto by v dnešnej dobe vsadil svoj život na koňa, okrem mňa? Nájde sa niekto? Ja vám verím. 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


Návod

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť

Už dlhšie sa odhodlávam napísať niečo na tému adopcie koní z nášho zariadenia. Už som na túto tému jeden článok napísal, ale mám pocit ako keby ho čítalo veľmi málo ľudí. Takmer denne som bombardovaný meilami písanými v štýle SMS, v ktorých ma ich autori žiadajú o koníka . Podľa pravopisu usudzujem, že sú to veľmi mladí ľudia. Žiaľ dostali sme sa do doby kedy pravopis mladým ľuďom nič nehovorí. Keď som bol mladý tak som sa zapovedal, že nikdy nebudem kritizovať generáciu po nás, pretože sa mi nepáčilo ako nás častovali naši predchodcovia. No nepamätám si, že by to bolo kvôli pravopisu. Základy pravopisu sme zvládali v piatej triede. Teraz...? Aj ľuďom študujúcim na vysokej škole pravopis nič nehovorí. Mne však áno. O pisateľovi vypovedá veľa a budete sa diviť určitým spôsobom je aj dôležitý pri výbere kandidáta na adopciu toho ktorého koňa. Ak mi niekto napíše žiadosť o adopciu a v troch vetách spraví sedem hrubých pravopisných chýb, napokon sa ani nepodpíše a očakáva odpoveď má smolu. Vnímam to ako neúctu nie len voči mne, ale voči našej práci a v neposlednom rade aj voči koníkovi o ktorého má záujem.

Často sa stretávam s kritikou, že sa na záchrancu koní iba hrám, pretože ich nikomu nechcem dať. Je mi to trápne do nekonečna opakovať, ale položte si otázku. Dali by ste zachránené zviera pre mňa nevyčísliteľnej hodnoty a to nehovorím o peniazoch, ktoré som do koníka vrazil len tak niekomu, kto vás osloví na ulici? Ja totižto i komunikáciu cez internet s cudzími ľuďmi vnímam tak nejako. Vôbec nepoznám tých ľudí. Na tej ulici toho človeka aspoň vidíte, pozeráte sa mu do očí, vnímate jeho hlas, emócie a podobne. Internet nie je nič iné len hra písmenok. Za strojené a krásne vety sa môže schovať hoc aký špekulant, hlúpe decko(tých je najviac). Nedivte sa mi prosím, že nereagujem na také listy. Pri tak vážnej udalosti ako je zverenie koníka niekomu do starostlivosti vyžadujem osobný styk. Už som to raz niekde napísal. Zachránený koník je najdrahší koník na svete a nie kopa mäsa a kostí obalená v koži. Mnou zachránené kone odovzdávam do nových rúk bez zmlúv, stávajú sa majetkom nového majiteľa. Ja nemám čas chodiť kontrolovať ako sa ten ktorý koník má. V minulosti som mal iný pohľad na danú vec a v prípade že došlo ku sklamaniu, bolo veľmi obtiažne koníka dostať späť aj na základe zmluvy. Kde sú tie časy keď stačilo na dohodu podanie rúk. Dnes vám nepomôžu ani zmluvy, aj keď sú hocijako dôkladne premyslené. Súdy sú zdĺhavé a kým dôjde k nejakému rozhodnutiu, koník umiera. Je to moja skúsenosť, takže viem o čom píšem.

Týmto článkom chcem však dať návod ako sa ku zachránenému koníkovi dostať aj bezomňa. Chcem opísať posledný prípad, ktorý má dnes konečnú dohru a zachránený koník sa ocitol u nás. Je to vyslúžilý policajný koník z Bratislavy a zachránila ho Martina. Je to vlastne jej prvý koník, ktorému darovala život. Všetko sa odohralo veľmi spontánne, ale v logických následnostiach.

Ako už isto všetci ktorí navštevujete našu stránku viete, že sme sa rozlúčili s Dominikou. Uhynula. Okrem listov plných ľútosti nad týmto nepríjemným zážitkom sa ma niektoré hlúpe decka snažili dostať do pozície, že za jej smrť môžem ja. Nepopieram, že som mohol spraviť oveľa viac a Dominika by možno žila, ale v tom momente som nedokázal jej smrti zabrániť. Kto nič nechová a každé ráno sníva o koňoch pri pohľade na plagáty koní v detskej izbe, tomu s určitosťou nič neuhynie. Pre mňa samotného to bola moja prvá skúsenosť so smrťou koňa za celú moju karieru. Desil som sa tej myšlienky a nevedel som ako to budem prežívať, pretože kto naozaj niečo chová, musí byť pripravený aj na smrť zvierat. O Dominiku som sa veľmi bál. Bál som sa až natoľko, že bola stredobodom mojej neustálej pozornosti. Úroveň starostlivosti o kone u nás sa odvíjala od jej prítomnosti. Rebríček nasadeného úsilia bol naozaj vysoky a starostlivosť o kone je u nás na vysokej úrovni aj vďaka nebohej Dominike. Bol to strach, ktorý ma nútil byť neustále v strehu. Sú zvieratá v našom živote, ktorých smrť sa nás nesmierne dotkne. Aj vo väčších chovoch je takmer pravidlom, že hynú, alebo sú choré tie kone, ktoré si najviac ceníme. Pamätám si na môjho deda, keď mu uhynula mladá kobylka od ktorej si veľmi sľuboval. Vyriekol vtedy osudnú vetu, ktorá mi znie v ušiach doteraz a je to už takmer 40 rokov. Tá veta znela: „Do žihlavy hrom neuderí.“ Neviem či je to pravidlom, alebo je to preto, že smrť takého zvieraťa vnímame intenzívnejšie, no vždy je to z množstva vašich zvierat to, ktoré máte najradšej. V mojom prípade to bolo o to ťažšie, že som sám musel rozhodnúť o jej utratení. Neprajem smrť ani jednému koníkovi u nás aj keď viem, že sa jej nevyhnem. Ale v kútiku duše som sa pýtal, prečo práve ona, keď niektoré kone u nás naozaj len dožívajú a ich smrť by bola prirodzeným a nevyhnutným koncom. Keď som pri mojom dedovi, v týchto dňoch by sa dožil 100 rokov. Neviem čo ma to napadlo, ale smrť Dominiky som začal vnímať ako darček pre neho k narodeninám. Kvôli tomu som sa oveľa ľahšie s jej smrťou vysporiadal. Zisťujem, že jej smrťou som sa určitým spôsobom oslobodil. Už mám skúsenosť so smrťou najmilšieho koňa, takže viem ako sa v budúcnosti zachovať. Nikdy doteraz som svojho koňa nevidel zomierať. Vďaka dedovým nedožitým stým narodeninám to nevnímam tak tragicky. Smrť je súčasťou nášho života a mňa môže tešiť, že som s Dominikou zažil veľmi veľa pekného. Bolo to moje prvé žriebä, ktoré som doviedol až do dospelosti a veľmi veľa som sa toho od nej naučil. Dokonca to stihla aj Martina.

Martina znášala jej smrť oveľa ťažšie. Na rozdiel odmňa dva dni plakala. Ja som nepociťoval až tak veľký žiaľ, len veľký hnev a donekonečna som si kládol otázku prečo, kým som si sám nevymyslel dôvod jej smrti. Bola to Martina, ktorá ju dennodenne jazdila a veľmi sa zblížili. Mimoriadne si rozumeli a niet sa čo čudovať jej žiaľu. Zachovala sa však svojsky a začala surfovať po internete s úmyslom nájsť koníka, ktorý vyplní prázdnotu po Dominike. A tu začína návod pre všetkých, ktorí chcú nejakým spôsobom zachrániť koňa. Na portáloch sú ich desiatky, len treba hľadať. Ja viem že je to zložitejšie ako napísať jarošovi, že máte záujem o koňa. Kone, ktoré sa dostanú k nám už netreba zachraňovať, pretože už zachránené sú. Možno to vyznie trochu pateticky, ale príchodom k nám sa stávajú mojimi deťmi. Dali by ste svoje dieťa len tak niekomu na základe výzvy v knihe hostí, alebo kratučkej správe v podobe SMS. Určite nie, tak ma neviňte z toho, že odomňa dostane naozaj koňa iba ten, kto na to má všetky predpoklady. V prvom rade musí byť solventný, pretože len tam je ako taká istota, že koník nebude trpieť hladom. Solventní ľudia si však radšej kupujú zdravé kone, aby mali z nich úžitok. Takmer vo všetkých prípadoch ma oslovujú ľudia, ktorí majú hlboko do peňaženky. Dokonca som zaznamenal aj také prípady, že chcú koňa pre svoje deti na skúšku, či sa vraj dokážu o neho postarať. Naše kone nie sú laboratórne zvieratá a môžem vás ubezpečiť, keď už sa niekomu odhodlám koňa dať, mám takmer istotu, že mu bude lepšie ako u nás. Našim koňom nič nechýba, len pastva. Takže kto nemá pastvinu, nemá ani šancu u mňa. Šancu však nemá ani ten kto pasienky má. Tých podmienok je toľko, že sa vám to neoplatí. Šancu zachrániť koňa máte však, ak budete postupovať ako Martina. Listujte v inzerátoch a určite narazite na inzerát v podobnom znení ako našla Martina. Ten znel veľmi stručne: Predám koňa na dožitie. Všimnite si to slovo predám. Nikto vám takého koňa nedaruje, radšej ho dá na mäso a dostane za neho toľko ako od vás, možno menej. Ale to je bohužiaľ tak. Sám som zažil niekoľko prípadov, že som koníka preplatil, len aby som ho zachránil. Nevyhol som sa reakcii tých ľudí, keď ma označili za hlupáka s dovetkom: ako dobre tomu hlupákovi koňa predali. Len hlupáci sa vedia nahnevať za také ohodnotenie. Mňa teší, pretože viem čo robím. Čím som hlúpejší v očiach verejnosti, tým sa mám lepšie nie len ja, ale aj mnou zachránené zvieratá. Držím sa jedného nepísaného pravidla.: Keď chceš žiť medzi naozajstnými hlupákmi, musíš sa robiť hlúpejší ako oni. Určite to poznáte a počuli ste niekoľko krát za život. Dokonca je o tom aj pieseň: S tým bláznom si nič nezačínaj. Po ničom inom netúžim len po pokoji. Každé ráno sa modlím aby som sa nezrazil s blbcom. Takto sa mi to darí. Múdry človek ma ešte nikdy za blázna neoznačil. Ale to som odbočil.

Hneď sa nakontaktovala na predajcu a dozvedela sa o koníkovi viac. Je to 17 ročný valach A1/1, ktorý slúžil viac ako desať rokov v jazdeckej polícii v Bratislave. Je vyradený a v prípade že oňho nebude mať nik záujem behom 14 dní pôjde na mäso. Po získaní takýchto informácii vám nič nebráni k tomu, ako sa dohodnúť na cene, ktorá sa pohybuje od 15 do 20 tisíc a koníka máte doma. Samozrejme treba počítať výlohy aj na dopravu. V tomto prípade mala Martina šťastie a majiteľ sa ponúkol, že prevezie k nám konika na svoje náklady. Tie nie sú zanedbateľté. Už sme niekoľko krát previezli koníka z Bratislavy a doprava nás vyšla na 8 až 10 tisíc. To sú len vstupné náklady s ktorými musíte počítať ešte keď koníka nemáte doma. Nastupuje preventívna veterinárna prehliadka, očkovanie a odčervenie. V prípade že má koník nejaký zdravotný problém, treba liečiť. A to nehovorím o kŕmení. Takže si to spočítajte koľko taká záchrana koníka stojí a napíšte dokonca na našu stránku do fóra ako ide jarošovi o prachy a ako bohatne. Zvykol som si na iné fóra, keď sa tam niečo také objaví, ale u seba doma niečo tak ohavné o sebe čítať je už silná káva aj pre mňa. Zachráňte koníka podľa tohto návodu a uľaví sa vám. Nebudete závidieť. Nemusíte potom všade tárať ako jaroš na vás zbohatol, pretože áno, on len tak ľahko koníka nedá zadarmo. No aby som bol úprimný, väčšinou tie kone zadarmo dávam, problém je len v tom že nie hocikomu. Všetko záleží len na vás ako sa mi dostanete pod kožu. Určite to nemajú byť chválospevné listy na moju adresu. Ja viem že som dobrý aj bez vašich výlevov.

Uvediem len jeden príklad ako som daroval Caravelu. Oslovila ma jedna slečna, že má v pláne vybudovať ranč pre kone, ktorý by slúžil aj deťom a hlavne postihnutým deťom. Ja som jej na to povedal, že ak sa jej to podarí, tak jej koníka darujem. Jej sa to podarilo, tak som jej dal možnosť vybrať si koníka podľa svojich predstáv. Chcela bieleho, dostala bieleho. Chcela kobylku, dostala kobylku. Chcela koňa k deťom, dostala ho. Že je to jednoduché? Aj takýmto spôsobom odomňa kone odchádzajú. Musí to mať však aj určitú hlbku a význam. Potom sa dočkáte aj takéhoto listu:

mal som to stastie zajazdit si na Caravele na Ranci u Indianky pri Malackach. Som len amater a jazdim pomerne malo, ale musim sa priznat, ze patri medzi najlepsie kone na ktorych som kedy sedel.

Dakujem ze ste ju zachranili a venovali rancu U Indianky.

V ten istý deň mi prišli aj takéto listy:

dobrí den ja by som sa chcela informovat či náhodou nemáte v útulku nejaké kone!

Barbora

Neviem ako prestne to u Vas funguje napriklad s konmi volate to ze utulok znamena to ze kone u Vas cakaju na noveho majitela alebo uz odvas neodchadzaju dalej.Tiez mam tri kone.a psa.A moje kone sa toho tiez vela nenarobia maju sa primne ako v raji od jara az do jesene su vo vybehoch.Mário

 

dobrí den tu je opäť Barbora ! Ja by som sa chcela spýtať  že čo mám urobyť pre to aby som si nohla od Vás nejakéko koňa  vziať? Treba niečo aj platit???


Dobry den chcem sa spytat ci je u vas mozne osvojit si konika.Mali by sme zaujem o kona vhodneho pre 15 rocne dievca.Kludneho ,mileho nie agresivneho tak na nejaku tu vychadzku .Ponukame pre neho vyborne podmienky cez den pastvu,celodenny pristup aj k senu a dateline ranne  avecerne krmenie jacmenom.Veskeru veterinarnu starostlivost,kazdodennu starostlivost najma detmi tak je dolezite aby nebol nebezpecny.Spolocnost by mu robili nase 2 kone kobylka Eimi a 4 rocny zrebec Quido.ake su podmienky osvojenia sa konika? Za skoru odpoved dakujem.

Takýchto listov dostávam mesačne desiatky. Tie deti sa na mňa aj nahnevajú, lebo si dovolím im neodpisovať. Nezamyslia sa nad sebou prečo, ale začnú intrigánčiť tak ako Julča v našom fóre. Tiež sa jej dotklo, že som jej napísal, že si nemám s ňou o čom písať. Ako to dopadlo viete všetci. Vo fóre je tomu venovaná celá téma. Údajne mi ide o prachy, pretože kone nezachraňujem, ale kupujem… Tak stupídnu vetu môže napísať ozaj iba hlupák. Vďaka internetu a možnosti písať v anonymite vyrastá z budúcej generácie degenerovaná spoločnosť, plná intríg a podrazov. Najhoršie je, že si to tie decká ani neuvedomujú a nikdy neuvedomia. Stalo sa to pravidlom a už je to aj v zákonoch. V prípade že na vás podá niekto sťažnosť a je v anonymite, úradnici ju musia aj tak preveriť. Proste hnus….

Pôvodne mal byť článok len o návode ako na to aby ste získali koňa a nemuseli otravovať jaroša. Musel som trochu odbočovať, ale verte mi všetko so všetkým súvisí.

Martina má svojho prvého zachráneného koníka doma a nikto jej takýto návod nemusel dávať. Chcela zaplátať dieru po Dominike a podarilo sa jej to. Dominikin box už opäť vonia koňmi a nejde z neho stuchnutý smrad prázdnoty. Som na ňu pyšný, pri záchrane tohoto koňa som nepohol ani prstom…

 

 


 

Obsah

Návšteva č. 210938