Kozy

Túto stránku chcem venovať zvieratám, ktoré si zaslúžia omnoho viac úcty ako im naša spoločnosť aj samotné ľudstvo venuje. Koza je zviera, ktoré sprevádza človeka od nepamäti. Vždy však doplácala na to, že bola chovaná len kvôli jedlu a ošateniu. Ak sa aj nájdu vo svete ľudia, ktorí ju vnímajú mojimi očami, verte mi je ich veľmi málo.

V minulosti keď som podnikal, chcel som, priam som túžil vlastniť farmu kôz. Spravil som pre to maximum, dokonca som absolvoval niekoľko seminárov s Doc. Ochodníckym, ktorého som na tie semináre vozil po celom Slovensku. Verte mi, viac som sa o kozách od neho dozvedel v aute ako na samotnej prednáške. Prednášky neboli o ničom inom len o červených a čiernych číslach. Ďakujem Bohu, že sa mi vtedy nepodarilo splniť môj sen a vyhral pán Adamovič. Ako skončil vieme všetci. Tiež sa prezentoval na verejnosti, čo pre neho kozy znamenajú. Zachránili mu predsa život. Čo spravil on pre kozy je zbytočné písať. Nedokázal zrealizovať to čo mal vysnívané, pretože produkty z kôz nevie na Slovensku nikto zaplatiť. Mne kozy nezachránili život, ale oslovili ma natoľko, že som sa im rozhodol venovať kus svojho života. Zaslúžia si to najmä preto, že pri ich pasení som prišiel na to, že viem písať. Pasenie je pre mňa relax , pri ktorom sa nedá myslieť ne nepekné veci. Všetci tí, ktorí pohŕdate pastiermi, začnite im závidieť. Treba zažiť a uveríte.

Ak máte nejaké poznatky z chovu týchto zvierat, môžete mi ich poslať. Určite ich uverejním ak budú písané zo srdca.

Viktor

2.12.2006

Odoslať ako odkaz
Odoslať text článku
Vytlačiť

Ku každému stádu patrí neodmysliteľne cap. V našom zariadení je cap súčasťou stáda po celý rok. Keďže naše kozy nie sú úžitkové, ale spoločenské zvieratá, neprevádzame praktiky veľkochovu. V takýchto chovoch sa capy púšťajú ku kozám len cez rujné obdobie. Vzhľadom k tomu, že je to tak ako je, musíme pri výbere capa prihliadať na jeho charakter. Už sa u nás vystriedalo niekoľko capov a s každým boli menšie, alebo väčšie problémy. Vždy som mal problémy s ich charakterom.

Capov sme dostali do nášho zariadenia úplnou náhodou. Prvý bol veľmi statný cap a volali sme ho Herkules. Svojmu menu nezostal nič dlžný. Bol urastený, silný a veľmi bojovný. Mali sme ho jeden rok, ale bol tak ťažko ošetrovatelný, že sme ho museli dať utratiť. Do výbehu s kozami som sa málokto dostal a vzhľadom k tomu, že naše kozy sa pohybujú voľne po okolí, musel som na neho dohliadať. Neskončil moc slávne. Museli sme ho dať utratiť, pretože už ani predo mnou nemal rešpekt a bol naozaj nebezpečný. Dal mi však veľmi pekné potomstvo. I keď bol čiernobielej farby narodil sa po ňom Filip. Bol to naozaj unikátny kus. Od mala ho deti rozmaznávali. Jeho obľúbenou hrou bolo pretláčanie. Pokiaľ bol malý to bola sranda. Upozorňoval som všetkých čo sa stane keď vyrastie, ale nedali si povedať. Čím viac rástla jeho sila, bol viac a viac nebezpečnejší. Vydržal u nás tri roky a dodnes žije na jednej farme, kde nemajú prístup cudzí ľudia. Má tam svoje kozičky a tie si stráži. Musel som ho dať preč, pretože veľmi škaredo napadol moju bývalú manželku. Zhodil ju na zem a klal do brucha. Ešte šťastie, že som bol na blízku a stiahol som ho za rohy dolu. Neviem si predstaviť situáciu keby bola vo výbehu sama. Hneď v ten deň musel buď odísť, alebo na večnosť. Našťastie sa mi pre neho podarilo nájsť nový domov za výmenu zhodou okolností tiež Filipa. Ten bol taký macko. Nič mu nerobilo problém. Chutilo mu jesť a nič ho nezaujímalo. Aj som sa bál, že nebude z neho nič. Keď však prišla ruja, prebral sa k životu a spravil všetko čo sme od neho očakávali. Dokonca aj naviac. Na jar mi pripustil 6 kozičiek a mali sme potomstvo aj na jeseň. Počas ruje bol však nebezpečný a nikomu by som neradil aby pohľadil jeho kozu. Minulý rok som ho musel dať preč, pretože by už skákal na svoje dcéry a degeneroval by mi chov. Je v neďalekej obci pri svojich šiestich kozičkách a v skutku sa mu darí. Jeho podmienky na život sa nezmenili. Nie je po celý rok priviazaný v chlieve a vyvádzaný len keď privezú za ním kozu. S takýmto chovom sa môžete stretnúť v každej obci, kde chovajú kozy. Capy sú chovaní naozaj len kvôli tomu jednému mesiacu v roku. Náš Filip má šťastie a žije si ako kráľ. Ak by to tak nemalo byť, tak by som ho radšej utratil.

Niekoľko mesiacov sme boli bez capa. Môj priateľ mi ponúkol zapožičať capa o ktorom chcem teraz niečo napísať. Volá sa Viktor. Priviezol som ho niekedy na jar keď ešte naše kozičky boli zavreté aj s kozliatkami v stajniach. Viktor mal tak široké rohy, že sa mi jednoducho nezmestil do capinca cez bránku. Musel som ho nechať vonku pod prístreškom. Ak bolo nepriaznivé počasie tak zaliezol ku hociktorému koňovi na stojisko. Ľahol si do kúta aby neprekážal a spal. Bol naozaj krotký a veľmi inteligentný. Čo to píšem, vlastne ešte je. Po troch dňoch pobytu u nás som ho začal púšťať aj s koňmi von. My nemáme ohrady, pretože okolité pozemky máme len v užívaní. Kone si na to zvykli a už dávno sa nestalo, že by sa vzdialili. Viktor sa držal pri nich a pomaly skúmal terén. Vždy sa na večer vrátil domov. Po zime začal veľmi priberať a stal sa z neho doslova medveď. Veľmi som sa obával pripúšťacej sezóny, pretože vzhľadom k tomu, že môj zdravotný stav nie je stopercentný mohlo sa stať, že by sme nemuseli Viktora zvládnuť. Nič mimoriadne sa však nestalo. Počas ruje každý cap doslova osprostie. Nezaujíma ho takmer nič, len to jedno... Aj pohľad má šialený. Kto ho nepoznal sa veľmi bál, ale Viktor naozaj neútočil. Ruja u nás trvá spravidla niekoľko týždňov. Za toto obdobie Viktor schudol minimálne 30 kíl. Stále bol v strehu. Bolo to spôsobené aj tým, že som dostal do stáda mladého capka Zachariáša. Mal trochu pohnutý osud, tak som sa ho ujal. Vymenil som ho za kozičku. Je to zatiaľ len taký malý pubertiak, ale pre Viktora veľká hrozba. V jednom kuse ho odháňal od stáda. Ruja pominula a z Viktora sa opäť stal kľuďas . Nerobí nič iné len sa stále kŕmi a doháňa stratenú energiu. Moje obavy pominuli a tento rok prebehla po prvý krát ruja bez konfliktu.

V lete sme robili určité úpravy na konskej stajni a prerábali vstupné dvere do každého boxu. Viktorovi sa to nepáčilo a celú noc tie nové dvere rozbíjal. Bol naučený vstúpiť ku každému koňovi bez problémov. Myslel som si že ho to prejde. Každý deň ak bolo treba sme poškodené dosky vymenili, až ma prešla trpezlivosť. Rozhodol som sa na noc Viktora zatvárať. Ale to som nemal a po prvej nevyspatej noci som ho opäť pustil von. Viktor je už zvyknutý na slobodu takým spôsobom, že si iný život nevie ani predstaviť. Celú noc demoloval stajňu. Rozbil čo sa dalo a mne nezostalo nič iné len ho nechať na pokoji. Hneď prvú noc na slobode rozbil Komodarovi čiastočne dvere. Tak som skúsil tie dvere neopravovať. Druhú noc si rozšíril „vchod“ natoľko, že sa ku koňovi dostal aj so svojimi mohutnými rohami. Odvtedy nič nerozbil Stačí mu aspoň jeden box do ktorého má prístup.

Viktor je slobodný a svoju slobodu si veľmi stráži. S obľubou chodí do neďalekej krčmy. Nie jeden raz mi telefonovali aby som si ho prišiel vziať pretože nemajú žiadne tržby. Postaví sa medzi dvere a pozoruje hostí. Z Viktora naozaj ide strach. Ale on tam nechodí žrať ľudí, ale ohorky z cigariet voľne porozhadzované po terase. Neviem čo mu na nich tak chutí. Nie jeden raz mi vytrhol cigaretu z ruky a zožul.

Ale ináč je dobrák od kosti a ja sa už teším na jeho kozliatka. Viktor je síce bielej farby a ja už nechcem biele kozy. Jeho majiteľ ma však uistil, že narodené kozliatka budú hnedé. Nechajme sa prekvapiť...

 

---

 

Obsah

• Gigi (18.2.07)
• Viktor (2.12.06)
• Predčasná radosť (24.3.06)
• Líza (24.3.06)
• Pomýlená príroda (10.9.05)
• Kozy (8.4.05)