(18.2.2007)
U nás v útulku sa na prelome januára a februára už stalo nepísanou tradíciou narodenie kozliatok. Inak tomu nebolo ani tento rok. Kozliatka prichádzali na svet takou rýchlosťou, že v priebehu posledných necelých dvoch týždňov ich máme cez štyridsať. Majú sa k svetu a naplno sa vyžívajú vo svojich detských radovánkach.
Toho roku sa nám však vyskytla aj udalosť, o akej počuť len málokedy. Naša Gizela porodila pätorčatá. Štyri z jej kozliatok sa už čoskoro po narodení motali okolo svojej mamy, iba jedno zostalo ležať v kúte. Pri toľkom počte sa plne nevyvinulo, bolo maličké a slabé, nevedelo sa postaviť na nožičky. Realita žiaľ býva taká, že kozliatko, ktoré sa po narodení nenapije od matky mledziva, do pár hodín uhynie. Príroda to má tak zariadené, prirodzeným výberom napomáha prežiť len silnejším jedincom a tak udržať pevný podklad pre daný druh. Ibaže my ľudia sa s tým mnohokrát akosi či už nechceme alebo nevieme zmieriť.
Gizela by päť kozliatok sama nevychovala a tak toto najmenšie, ktoré nejavilo nejakú nádej na prežitie, odstavila. Zostalo ležať v maštali a čakalo na smrť. Čo ma však dosť zarazilo, dlho nechcelo odísť. V takýchto chvíľach si človek praje, aby zviera, aj keď práve narodené, trpelo čo najmenej.
Ani neviem, čo ma to v tej chvíli napadlo, vzala som to mokré kozliatko na ruky a oddojila mu trošku mlieka do papuľky. Čuduj sa svete, malá kozička sa chytila a hoci nedokázala sať, mlieko jej evidentne zachutilo a pýtala ďalšie. Rozhodla som sa, že si ju ponecháme. Vonku v maštali som ju ale nechať nemohla, tam by už neprežila. Keďže bola ešte z pôrodu mokrá, podojila som jej od mamy na noc trochu mlieka a vzala som ju domov do tepla. Vysušili sme ju a potom spokojne na mne zaspala. V noci sa postupne učila piť z fľašky. Každé 3 – 4 hodiny sa z nej, hoci nemotorne, ale poslušne napila. Cez deň sme ju prikladali k mame a prvé tri dni jej oddájali mlieko priamo do papuľky. Na štvrtý deň sa konečne aj naša Gigi napila sama. Prvé dni striedavo spala a nosila sa mi na rukách, pretože nevydržala byť dlho sama. Ako náhle som sa jej stratila z dohľadu, hneď za mnou plakala. A to jej zostalo dodnes. Stále sa mi motá pri nohách. Keď náhodou musí zostať chvíľu sama, bez plaču sa to nezaobíde.
Zatiaľ čo jej súrodenci už behali a skákali po válovoch, malá Gigi sa až na tretí deň postavila na svoje slabé nôžky a učila sa chodiť. Dnes už si veselo poskakuje a vylieza všade, kde sa len dá. Behá a hrá sa či už so psami alebo s mačkami. To je jedno, hlavne aby to behalo. Najradšej ju má malá Pusinka a môj Vilmar.
Je to také naše zlatíčko. Spolu s dvoma mačkami a psami má výsostné právo ako jediná koza spať s nami v posteli. Človek, ktorý to nezažil, si o tom môže pomyslieť svoje, veď „je to len koza“. Je však nesmierne bystrá a inteligentná. Je až neuveriteľné, akú obrovskú radosť máme z každého jej ďalšieho pokroku. Pristihli sme sa pri tom, že sme si ju všetci tak obľúbili, že pri každej sebe menšej zmene jej správania kontrolujeme, či je všetko v poriadku. Spravidla je totiž pre kozliatko kritických prvých šesť týždňov života a tak my všetci dúfame, že ich Gigi prežije v plnom zdraví a bude nám ešte veľmi dlho robiť radosť. To je už vo hviezdach. Teraz je šťastná. Ona jednoducho žije, žije pre daný okamih, teší sa z maličkostí a netrápi sa zajtrajškom. Dovolím si tvrdiť, že tak nefalšovanú chuť do života ako toto zviera v sebe nájde len máloktorý z nás ľudí.
Martina K.
© 2003, 2002, 2001 Viliam Jaroš
Článok by nemal byť publikovaný bez vedomia vydavateľa